Sme osadníci vol. 1

Pestrec/ marec 26, 2019/ Sme osadníci

Volám sa Žofka a som osadník. (To som si naozaj nemyslela, že niekedy poviem:))

Koncom septembra 2018 sme sa s manželom naozaj presťahovali na štál(e!, čomu predchádzal rok hľadania, zisťovania možností, uvažovani nad stavbou hlineného domu, prenájmu v Zaježovej a pod, až sme sa napokon rozhodli vyskúšať si tzv. život na samote na rodinnej chalupe na štáloch neďaleko Novej Bane.

Prečo sme sa vlastne presťahovali z hlavného mesta na samotu? (citujem rodinných príslušníkov: takí mladí perspektívni ľudia? :)) Touto otázkou sme neboli konfrontovaní len raz a to nielen našimi príbuzními, ktorí s láskyplným záujmom o náš komfortný život často udivene hľadia.

Keď sme žili v Bratislave, bolo to veľmi príjemné, komfortné, do určitej miery ľahké. Okruh našich známych a kamarátov tvorili zväčša podobne zmýšľajúci ľudia triediaci a nevytvárajúci! odpad, preferujúci mhd, lokálne potraviny a tak podobne. Veď to poznáte. Hlavne žiadne slamky!

Nám však v hlave (v srdci) stále nebolo toho prírodného žitia dosť. Milujeme chalupu, víkendy a voľné dni strávené v jej okolí, a preto sme uvažovali, prečo to nevyskúšať? Často počúvame o tom, ako si ľudia KONEČNE oddýchnu cez víkend v prírode, KONEČNE sa venujú tomu čo majú radi, KONEČNE sú na čerstvom vzduchu a KONEČNE cez ten víkend ŽIJÚ. Prečo tak nežiť stále, keď to tak milujeme? Plus, človek sa stretne s inou mentalitou, inou životnou filozofiou mimo svojej komfortnej zóny a žiť život na/ pri dedine je v úplnom zmysle slova obohacujúcou skúsenosťou.

Ako sa hovorí, žijeme len raz, práve tu a práve teraz…tak sme do toho šli. Cielene sme si vybrali nasťahovanie sa na jeseň, veď prečkať jeseň a zimu na chalupe je iná rozprávka než na jar a v lete. Kto by sa nechcel sťahovať cez dlhé teplé letné noci hľadiac na nebo bez svetelného smogu (s/bez pohára vína v ruke)?

Cez leto nás čakali prípravy, vypratávanie povaly, triedenie, ale aj občasné vypadávanie vody zo studne…Nízka spodná voda. To len vtedy človeku dôjde ako ju naozaj a prakticky treba šetriť, občas počkať hodinku kým umyjete riad a nesprchovať sa v hektolitroch ako sloník. Elektrina šla super, menšie chybičky a iskrenie sa objavilo až neskôr (o tom nabudúce). Kúrenie je zabezpečené najmä pôvodnými pieckami, s prídavnou varnou doskou v kuchyni 🙂

A propo, jednu sezónu zabezpečovať drevo na zimu, žiadne výmysly ako “fitko” už nepotrebujete.

Keď tak uvažujem nad tým prečo sme sa presťahovali nedá mi nespomenúť čas. Viete, ten ktorého je stále nedostatok, ten, ktorý nik nemá, nikdy sa neukáže a principiálne Vám nezostane nazvyš.

Tak ten náš čas je tu iný. Pomalší. Kľudnejší. Prítomnejší. Tiež deň utečie ako voda, ale iným tempom. Inými aktivitami. Je prítomný v každom východe slnka, v opadávaní stromov, v rytme…

Tých šesť mesiacov ubehlo ako voda a pritom vo veľkej pohode. Naozaj som vďačná za život aký stále žijeme, obzvlášť teraz, a veľmi často si to aj vravíme. Voda nie je samozrejmosť, teplo sa musí “urobiť”, potraviny (bez obalu) vopred objednať, triesky nasekať, ale ten výhľad a pokoj je na neopísanie.

Ale občas sa tu o to pokúsim 😉

Share this Post

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*
*
You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>