Rád by som s vami zdieľal jednu myšlienku, ktorá mi už dlhšie behá hlavou a ktorú som mal možnosť pozorovať na mojich blízkych ale aj vzdialených.
Totiž mám pocit, že ľudia majú tendenciu žiť určitým spôsobom podľa toho, v akom životnom obodbí sa nachádzajú.
Mladí ľudia podľa mňa žijú prítomnosťou. Je to určite spôsobené tým, že v tomto veku sa mladí z hľadiska svojich potrieb opierajú o svojich rodičov, taký ten “mama hotel”. Neriešia ubytovanie a niekedy ani stravu. No zároveň mám pocit, že je to možno aj určitá rebélia voči spoločenským normám, proste neriešim čo bude zajtra, a užívam si život plnými dúškami dneska.
Ľudia v strednom, alebo ako sa tomu podľa mňa nepekne hovorí, v produktívnom veku, žijú hlavne budúcnosťou. Riešia bývanie, uväzujú si hypotéky na desiatky rokov, hľadajú si stabilné pracovné miesto s dobrým platom, plánujú rodinu. Chcú si zabezepečiť luxusnú starobu, čo v prípade neistých výhliadok na poriadny dôchodok znamená šetrenie.
No a napokon dôchodcovia podľa môjho názoru žijú minulosťou. Väčšinou spomínajú na to, čo ich v živote postretlo, pripomínajú sa významné životné okamihy a na každú príhodu vedie uviesť ďalšie tri, ktorá sa im už raz kedysi stala. Už nepočítajú s tým, že by zažili niečo nové a preto sa namiesto tvorby nových zážitkov venujú tým minulým.
A čo som tým chcel povedať? Ani sám neviem. Rozhodne poznám veľa osôb, ktoré do vyššej uvedenej schémy nezapadajú, často ide o ľudí ktorí žijú čistý mindfulness, teda žijú tu a teraz bez ohľadu na vek, prácu, rodinnú situáciu alebo iné sociálne konštrukty. No myslím, že niečo na tom celkom predsa len bude …
A čo na to vy?